Pod Grúňom 266/24
027 32 Habovka
Telefón: 043 5395 142
E-mail: obec@habovka.sk
1. písomná zmienka: 1588
1. názov: Chabówka
1. farár: Juraj Wagner(1787)
Nadmorská výška: 725 m.n.m
Výmera: 2915 ha
Počet obyvateľov: 1380
Najstaršie dejiny územia Oravy, ako i samého Slovenska nie sú nám dostatočne známe a dávajú podnet k mnohým dohadom.
Archeologické nálezy dosvedčujú, že na území Oravy a to dolnej časti hlavného údolia boli už predhistorické sídliská na rozličných miestach, hlavne však v okolí Veličnej, Oravského Podzámku a Tvrdošína. Tieto nálezy pochádzajú približne od 4. storočia pred n. l. do 9. storočia n. l.
(L. Niederle – Slovanské starožitnosti).
Ku koncu tejto epochy nájdené predmety vykazujú známky slovanského rázu. Sú mienky, že z druhého stor. n. l. pochádzajúca Ptolomaiova mapa dokazuje prechod tzv. Ptolomaiovho chodníka, vedúceho zo Slovenska do Poľska cez Turiec a údolím Oravy (A. Chaloupecký – Staré Slovensko). Meno Orava odvodzuje sa novšie z reči keltickej (galskej) zo slova arvas, arva, čo má značiť bystrý, bystrá (L. Niederle - Původ a počátky národa slovanského), a podľa tejto mienky z praobyvateľmi tu bývajúce, alebo po nich prišlé slovanské národy prevzali a podržali to pomenovanie hlavnej rieky údolia, od ktorej dostal meno i sám kraj, ktorý musel byť v ten čas prirodzene len veľmi riedko obývaný a to azda len skupinami niekoľkých kmeňov.
Prvú stopu v listinách nachádzame z oravského kraja v listine kráľa Bélu IV., ktorú vydal v r. 1261 ako výsadnú listinu liptovským osadníkom. Je v nej spomenutá osada Tvrdošín, kde sa má platiť kráľovský tridsiatok čiže clo a to len od súkna, soli a olova, ktoré predmety v ten čas dovážali sa z Poľska. Z umiestnenia tejto colnej stanice treba súdiť, že až po ňu siahala, smerom k severu a východu obývaná časť Oravy, ktorá v 12. a 13. storočí patrila spolu s Liptovom, Turcom a Zvolenom ku kráľovskému majetku, ktorý sa označoval ako Zvolenský les – sylue de Zolum.
1261 Bela IV., výsadná listina, - congresionum populorum nostrorum de Lipton
(Néhai Rajezányi Adam kéziráti gyüjteményehöl)
W.Arp. XI/350/502
Ďalšia, písomne podložená zmienka o Orave podchádza z roku 1267, a to v listine, ktorá sa týka majetkového sporu rodiny Balassa. V tejto listine je záznam o majetku Orava s hradom tam jestvujúcim, ktorý spolu s Vrbicou v Liptove, Trebostovom, Mutníkom a Trnovom v Turci bol zamenený s majetkami Teplička, Varín a Žilina v Trenčianskom. Z tejto zámeny treba súdiť, že Orava vtedy nemohla mať zvláštnu hodnotu, bol to viacmenej pustý, lesnatý kraj, iste veľmi slabo osídlený.
Wenzel - Cod. Arp.III/str.156
Ďalším písomným dokladom z týchto časov v tomto území je donančná listina o majetku Revišné z r. 1272, v ktorej je spomenutá pri popise hraníc i Veličná pod menom magna villa a okolité vŕšky a potoky.
Kráľ Ladislav IV. (Kumánsky) o darovaní majetku Hocymer-ovi v Revišni na Orave.
Wenzel – Arp.u.okmt. IV./1/1-2
Tu treba zaznamenať, že na Orave zakladala sa aj cirkevná správa a v pápežských daňových registroch z r. 1332 - 37 je už zaznačená fara vo Valašskej Dubovej. V 14. stor. archidiakonovi v Nitre boli podriadené farnosti v Nitre, Turci a na Orave. V roku 1397 v spomenutých registroch vyskytujú sa na Orave už takto zaznačené farnosti:
Magna Villa (Veličná), Rubny (Kubín), Tvardossin (Tvrdošín), Krisina (Trstená), Robová (Dubová)
(Podľa Péterffy – Secra concillia Hungariae, II./269)
Kráľovský záložný majetok oravského hradu kráľ Béla IV. svojho času vymenil späť, ale za kráľa Ondreja III. (1290 - 1301) dostal ho do zálohu aj župan zemplínsky Dauch. Ako prvý .... comes et castellánus de Arva .... spomína sa v r. 1307 Magister Andreas. Ako župa Orava je spomínaná až v 14. storočí a prvý podžupan zároveň ako hradný kastelán v r. 1375. Potom v zmätkoch po smrti kráľa Ondreja III. hrad prechádza do súkromných rúk, od kráľa Žigmunda (1395 - 1437) dostáva ho údajne Stibor z Poľska a po ňom vlastne od jeho dedičov povestný Komorovský, poľský veľmož, ktorý hrad vlastnil 25 rokov. Za husitských vojen kráľ Matej vypudil Komorovského v r. 1474 z Hrádku, Ružomberka a Likavy, získal späť od neho za 8.000 zlatých hrad Oravu, kde sa Komorovský i so svojou ženou bol uchýlil. Po smrti Mateja kráľa hrad dostal jeho syn Ján Corvín, od ktorého v r. 1495 zabral ho Štefan Zápolay. Keď kráľ Ferdinand I. (1526 - 1564) postupne získaval späť územie v Uhrách, bol hradným kastelánom Ján z Dubovce, ktorý sa pridal na stranu Ferdinanda, ktorý ho odmenil ponechaním mu hradu v zálohu. Vyskytujú sa v tom čase, ako majitelia hradu rodina Révay z Turca a rodina Sedlníckých. Hradný majetok bol od 14. storočia v rukách 21 majiteľov, až ho 22. majiteľ dostal v r. 1556 od kráľa za zásluhy a za zaplatenie 18.338,25 zlatých, nitriansky biskup a správca kráľovskej komory František Thurzo a to do zálohu. V r. 1574 zdedil ho jeho syn Juraj, ktorý zastával v Uhrách vysoké úrady, podporoval v pohnutých časoch kráľa Rudolfa (1576 - 1608), ktorý za jeho zásluhy v r. 1606 za určitých podmienok daroval mu hradný majetok do súkromného vlastníctva.
V rukách týchto dvoch Thurzovcov povzniesol, rozkvitol a sa vlastne osídlil tento majetok, ktorý vtedy rozrástol sa v počte na 6 väčších obcí a na 75 dedín. Tu treba mať na pamäti, že práve v Orave na rozdiel od susedného Liptova, Turca a Trenčína bolo pomerne celkom málo zemianskych majetkov a ešte aj v čase zrušenia poddanstva v r. 1848 hradnému panstvu patrilo 94 % všetkej pôdy na Orave.
V roku 1606 stal sa Juraj Thurzo dedičným županom Oravy, ktorú hodnosť dedila po ňom jeho vdova, po nej jej dcéry, ktoré v r. 1648 postúpili túto hodnosť po vzájomnej dohode Štefanovi Thököly a s ním aj zanikla táto dedičná hodnosť rodiny.
V roku 1606 kráľ Rudolf donančnou listinou daroval majetok Jurajovi Thurzovi s tou podmienkou, že majetok nebude sa smieť ani predať ani rozdeliť, že správa majetku bude patriť staršiemu bratovi a keby nebolo mužských potomkov vtedy staršej dcére, pričom ročný dôchodok z majetku má sa rozdeliť rovnako medzi ostatnými súrodencami. Po smrti Juraja Thurzu v r. 1616 podľa jeho takto zostavenej záveti majetok prevzal jeho syn Imrich, ktorý v r. 1621 vo veku 23 rokov zomrel bez syna a takto panstvo prešlo do majetku 7 Thurzových dcér, ktoré ako dedičky v Lietave v r. 1626 uzniesli sa na predpisoch spravovania spoločného majetku čiže na stanovách Oravského komposesorátu a zvolili za prvého direktora – gubernátora (guvernéra) Gašpara Illyésházi. Tento zastával svoju funkciu celých 20 rokov, po ňom ju vykonával Štefan Thököly, ale pre účasť na povstaní proti panovníckej dynastii v r. 1677/78 skonfiškovali majetkovú účasť Imricha Thököly a Štefan Petrocy v prospech cisárskej kráľovskej komory v Banskej Bystrici, spolu vo výške 17,86 % účasti z celého majetku.
V rokoch 1670 – 1673 bol gubernátorom panstva Mikuláš Draskovito, po ňom Juraj Illyésházi, za ním až do r. 1714 Juraj Erdödy a po ňom až do r. 1764 sa miesto direktora nezaplnilo, zas ďalších 18 rokov zastávala tento úrad cisárska kráľovská komora. V r. 1782 zvolili si majitelia za direktora Michala Esterházy, úrad však hneď prevzal František Zichy, ktorý ho zastával až do r. 1812. Za neho vyhorel hrad v r. 1800 a on sa však postaral o to, aby bol hrad zreštaurovaný. Po ňom do r. 1824 direktorom bol Juraj Erdödy, za ním do r. 1863 ml. František Zichy. Po ňom nasledoval Edmund Zichy. Posledným guvernérom bol Jozef Pálffy, ktorý zomrel po prvej vojne v r. 1919.
Po revolúcii r. 1848/49 za trvania provizória v Uhrách bola Orava 12 rokov administratívne spojená s Liptovom a bola opäť až do r. 1861 samostatnou štatutárnou župou. Rok 1848 je aj pre Oravský komposesorát významným medzníkom, lebo vtedy bolo poddanstvo zrušené a podľa cisárskych nariadení z 2. III. 1853 a 16. IV. 1854 bolo býv. poddaným z celého majetku o rozlohe 201.493 ha vydelené 161.433 ha a panstvo ztratilo zároveň ročných 200.000 poddanských pracovných dní. Na pozostalom majetku, o rozlohe 40.060 ha podiel eráru činil okrúhle 22 %, ktorý podiel do r. 1918 stúpol na 24,6 %. Pôvodné predpisy o spravovaní majetku, čiže stanovy uznesené v r. 1626 platili nezmenene do r. 1897, vtedy ich znova sostavili a tieto nové stanovy boly platné až do r. 1922. Po úmrtí posledného zvoleného direktora v r. 1919 vedenie správy majetku prešlo na ministerstvo pôdohospodárstva čsl. republiky, ktoré v r. 1923 vydalo nové stanovy ponechajúc si spravovanie majetku. Pritom ďalším skupovaním majetkových účastí v r. 1925 podiel štátu stúpol na 51,8 %. V tom istom roku boly vydané ministerstvom poľnohospodárstva čsl. republiky nové stanovy. V r. 1942 získali sa účastiny majiteľov bývajúcich v Maďarsku a r. 1945 nariadením SNR z 24. VIII. 1945 č. 78 zoštátnením ešte zbývajúcej nepatrnej súkromnej účasti majetok prešiel celkom do vlastníctva štátu a Oravský komposesorát, ako taký tým aj zanikol. Ešte predtým, v r. 1927 vynesením zákona č. 125/1927 o novom zorganizovaní verejnej správy vnútornej, Orava, ako samostatná župa tiež zanikla.
Intenzívne osídľovanie nastalo v 16. a 17. storočí, keď chovateľmi dobytka, - najmä oviec a kôz zaľudnili sa rozsiahle vrchnaté a lesnaté územia u nás. Pre dané prírodné podmienky pôda v Orave, okrem samého údolia riek v úseku Párnica – Trstená, nebola vhodná pre poľnohospodárske obrábanie, resp. pre pestovanie obilnín i keď pôda po vyklčovanom lese na nejaký čas živinami vystačila pre pestovanie kultúrnych rastlín – obilovín. Tu boli na vrchovatom teréne rozsiahle lesy, poľany a hole, ktoré v ten čas dali sa využitkovať len chovom dobytka na valašský spôsob. Dobytkárstvo muselo byť na Orave už starého dáta, rozšírilo sa však vo zvlášť stupňovanej miere v 16. a 17. storočí zakladaním valašských osád. Šlo v prvom rade o chov oviec, lebo v kraji najlepšie sa darilo ovciam už aj preto, že tunajšiu, zvlášť drsnú klímu z domácich zvierat najľahšie znášala ovca a najlepšie sa vedela jej prispôsobiť.
Bola to doba niektorými nazývaná valašskou kolonizáciou, keď pre vojnové udalosti a ešte prv pre sedliacke povstanie r. 1514, najmä však pre neznesiteľný útlak zo strany Turkov počas ich dlhého, až celé poldruha storočia trvajúceho panovania v Uhrách (1526-1686) znepokojovaní ľudia sťahovali sa na bezpečnejšie miesta a tam zakladali valašské osady. Zakladanie týchto osád vyžadovalo si od dotyčných ľudí zvláštne práce, ako klčovanie lesa pre priestor osady samej, pre nezbytné, hoci drobné polia, atď. preto tieto osady maly zvláštny štatút, tzv. valašské privilégiá. Podľa tohto valašského práva osadníci mohli pásť a chovať ovce v pánskych lesoch, využiť nimi vyrobenú pôdu, mali však pri tom konať lesné práce, chrániť hranice, atď. čiže považovali sa za složku viazanú zrejme k lesom, pri čom boli oslobodení od platenia dane, mýta a od hradných robôt. Svoje panské dávky odvádzali in natura z oviec, daň baraniu a boli zodpovední za škody, ktoré by zapríčinili pri lesoch bývajúcim sedliakom – osadníkom.
Najstaršia zachovalá listina o priznaní valašského práva na Orave pochádza z r. 1474. Vydal ju Matej kráľ valachom z Kňažej, Medzibrodia a Dubovej Valašskej na Orave.
Listina od Szontagh Daniela, tab. Sudcu z Trnavy.
Gagyi Jenö – Az árvavármegyei olah telepek kivaltváglevele
M. kiz. orsz. lévéltár – Benignae resolutiones
9. IV. 1576
Zo slov obsažených v tejto listine „......habuissent ab antiguo libertates......“ treba súdiť že predmetné valašské práva, ktoré sa v listine spomínajú, jestvovali už oddávna. Podľa znenia listiny valasi sami si volili svojho predstaveného menom vojvodu, ktorý riešil ich spory. Proti jeho rozhodnutiam valasi mohli sa odvolať ku kráľovi samému alebo k príslušnému hradnému kastelánovi.
Túto listinu potvrdil v r. 1526 kráľ Ľudvig II. uznajúc ju v celom znení a po ňom tiež r. 1550 kráľ Ferdinand I. s výslovným obmedzením však vo veci oslobodenia od .... contributionis generalis regni.... čiže od štátnych kontribúcií.
Listina a potvrdenia sú prílohou k žiadosti vd. Kataríny Thurzovej rod. Zrinyi, ktorá v r. 1576 žiada kráľa Maximiliána o odpustenie nezaplatených daní oravských valachov, ktorí sa novšie usadili na panstve, čiže žiada o priznanie valašského práva aj pre nových valašských usadlíkov, ktorých jej neb. manžel František Thurzo svojho času na Orave usadil s tou podmienkou, že im vyhradil ... libertatem ..... čiže oslobodenie od všetkých daní a dávok, teda tzv. lehotu, a to jedným na 12, iným na 17 a niektorým až na 20 rokov. Thurzová prejavuje obavy, že noví valašskí osadníci ujdú do Poľska, ak sa jej žiadosti nevyhovie. Bola to sporná vec, ktorá sa postúpila snemu, lebo podľa uznesenia uhor. snemu z r. 1563 všetci osadníci mali platiť contribúcie, i valasi nemajúci polia, ale títo boli povinní platiť len polovicu contribúcií.
Táto otázka bola na Orave ešte pred žiadosťou vd. Thurzovej pretriasaná, keď kráľovskí úradníci nútili oravských valachov na odvedenie contribúcií po r. 1563. Preto v r. 1564 valasi obrátili sa so žiadosťou na kráľa o uznanie svojho starého práva, resp. poplatníckej výhody. Uhorská komora aj uznala ich stanovisko, hoci kráľ Ferdinand I. v r. 1550 uznávala ich pôvodné výsady výslovne s tou výhradou, že budú podrobení ríšskym contribúciam.
V liste vd. Thurzovej sa píše o Rusínoch – vel alio nome – o valachoch, ktorí si najväčšou prácou a ťažkosťami v najodľahlejších a najdrsnejších miestach, vyklčovaním a vytrhávaním stromov v hoľách a skalnatých vrchoch v potu tváre pripravili – possessiunculas - ... čiže celkom drobné majetky. Išlo o osady Dubová Sedliacka, Ústie, Pucov, Chlebnice a Podbiel, okrem už nesporne uznaných osád Kňažia, Medzibrodie a Dubová Valašská.
Je pozoruhodné, že asi v tých časoch aj na poľskom Podholí sú písomné záznamy o Rusínoch, ktorí si tam zakladali valašské osady (Senkovicz – granica polsko-wegierska w oswietleniu historicznem), ale po zachovalých prvých popisov oravských urbárov treba súdiť, že i pri rôznorodosti od juhu východu a severu prichádzajúceho nového osadníctva, šlo tu so stránky etnografickej v jadre a prevážne o slovenský element.
Pre vyhodnotenie historických dát ide o podrobné zisťovanie postupu osídlenia terajšej Hornej Oravy. Vývoj tohto územia súvisel so zaľudnením celej Oravy, v čo je počítaná tiež časť, ktorá v r. 1920 pripadla Poľsku. V časti v r. 1920 odstúpenej Poľsku ide celkom o 13 obcí.
Podľa zistiteľných dát počet jednotlivých obcí bol na Orave nasledujúci.
V 13. storočí bolo na Orave obcí............4
14. .................................................... 29
15. .................................................... 35
16. .................................................... 79
17. .................................................... 95
18. .................................................... 97
19. .................................................... 97
20. .................................................... 97
Ako už s tohto prehľadného sostavenia vidieť, skoro dve tretiny všetkých obcí vznikli v 16. a 17. storočí, čiže v čase rozvoja Oravy za Thurzovcov.
Podľa záznamov daňových a urbárnych súpisov rozoznávaly sa osady sedliacke čiže roľnícke a osady valašské. Z vyššie vykazovaných starších osád boli sedliacke iba Babín a Lokca, z novších osád však podľa všetkého už miešaného rázu boli Veselé, Sihelné, Mútne, Beňadovo, Hámry, Novoť, Erdutka. Všetky ostatné osady na Hornej Orave – čiže 35 osád zo všetkých 44 – boli založené výslovne ako valašské osady. Veľkého rozdielu medzi roľníckymi a valašskými osadami na Hornej Orave nemohlo byť, lebo aj sedliacke osady živili sa tu v prvom rade z dobytkárstva, čo aj z toho vidieť, že za krátky čas prestáva rozlišovanie medzi oboma druhmi osád, lebo aj urbárske dávky a povinnosti sedliackych a valašských osadníkov sa neskoršie už zrovnávajú.
Politický a hospodársky vývoj celej Oravy bol veľmi odlišný od vývoja ostatných krajov Slovenska. Príčinu tohto zjavu treba hľadať vo zvláštnej geografickej a topografickej polohe kraja, najmä v jeho odlúčenosti a osihotenosti od ostatného územia Slovenska. Treba mať tu na zreteli neprístupnosť týchto odľahlých končín, kde nebolo ani priemyslu, ani baníctva a doprava lesných produktov bola možná len neistou a nestálou vodnou cestou rieky Oravy.
Osídľovaním kraja spolu kráčalo aj ľudské zasahovanie do lesov, prirodzene vo forme primitívneho ničenia a klčovania pralesov pre získanie poľnohospodárskej pôdy. Prvým osadníkom šlo takto o premenu lesa na oráčiny a najmä na lúky a pasienky, lebo chov dobytka bol a ostal už od prvopočiatku hlavným zdrojom výživy obyvateľstva tohoto hornatého, klimaticky drsného a chladného kraja.
Prví osadníci mali takto najväčšiu starosť o to, ako les odstrániť a nie ako ho zachovať. O les sa azda len natoľko starali, že si určité bližšie háje ponechali pre krytie vlastnej potreby paliva a pre svoje staviská nepostrádateľného stavebného dreva. Ináč pralesy pre vtedajších hradných pánov boly – okrem poľovačky a rybačky – neužitočným a pri vtedajších pomeroch skutočne aj nezužitkovateľným majetkom. Lesy museli premeniť na poľnohospodársku pôdu, aby ju mohli zaľudniť, dane a dávky platiacimi poddanými a takto sa vyničili lesy a premenili asi z dvoch tretín na polia, lúky a pastviská, bez zreteľa na to, či pôda bola na premenu vhodná.
Pri zakladaní osád klčovaním získané drevo použilo sa pre vlastnú potrebu panstva a poddaných a istá časť sa určite odplavila v pltiach na ostatné majetky panstva, ktoré sa nachádzali na Považí.
O primitívnosti osád a obrábania pôdy svedčí zápis v daňových zoznamoch z Oravy, pochádzajúci z r. 1567, ktorý hovorí.... len motykou obrábali pôdu, namiesto pluhom a sessie museli byť v pravých pralesoch, keďže daňoví úradníci ich ani nemohli zazrieť (Conscriptio dicae et portarum comitatuum Albensis, Aradensis, et Arvensis f. 266).
V prvých písomne zachytených urbárskych povinnostiach z r. 1619 nachádzajú sa dáta o povinnom dodávaní dreva a šindla pre potreby panstva, tak medzi inými aj pre dve píly na rieke Studenej. Podľa tohoto záznamu mal každý valach priviezť po 10 klátov. Podľa urbárskeho popisu z toho istého roku každý hornooravský osadník bol zpravidla povinný ročne dodať tri plte, alebo kde bola, alebo mala byť postavená píla, tam bola osada povinná dodať 100 dosák.
V r. 1615 je zaznačené, že panstvo malo od poddaných 386 pltí, z ktorých 211 šlo s nákladom sena, slamy, obilia, soli, dosák a potravín dolu Oravou a Váhom na Považie, prevážne na ostatné panstvá Thurzovcov.
K panským dávkam poddaných patrila aj desiatka zo šindlov, dva jariabky, okrem toho ešte spoločná dodávka ďalších 5 jariabkov, 5 kún. V tom istom popise urbáru je aj rozdelenie hôľ a salašov medzi jednotlivými osadami celého panstva s udaním počtu povoleného statku. Podľa listiny z r. 1615 tento počet bol 19.867 kusov.
Zvláštnou prílohou tohto listu je .........Dispositio custodum montium ac rivulorum in ditione Arvensi et ordinatio quid quilibet ipsorum pendere debest conscripta 4. febr. 1619, v ktorej sa zvlášť popisuje, koľko má každý z hájnikov odovzdať jariabkov, tetrovov, líšiek alebo vlkov, rýb – lipňov a zajacov. Zvláštny záznam obsahuje zoznam ................ ribaruw......ktery powinowáti gsu wedle urbáru welike biele riby na zamek každý tyden dawati..................
V r. 1620 vydáva Imrich Thurzo písomnú úpravu pre hradného úradníka, z ktorej je už jasné, že lesy a drevo začínajú mať väčšiu cenu a takto zvyšuje sa starostlivosť o ne. V tejto inštrukcii sa už jasne nakazuje úradníkovi, aby sa z lesov vyviezlo čím viac dlhého dreva a klátov na brehy k odplaveniu a speňaženiu, tiež aby cez zimu dal pripraviť a navoziť na píly podobne čím viac dlhého dreva i bukových klátov. Sedliaci nesmú s drevom kupčiť a má sa o to postarať aby len panstvo kupčilo, tiež o to, aby sa pre potreby hradného panstva zahájili smrečiny a jedľoviny. Musí sa prestať s nehospodárnym rúbaním v nich a zakazuje sa aj ich klčovanie. Na Orave uzaviera panstvo so svojimi osadníkmi písomné zmluvy v druhej polovici 17. storočia o dodávkach dreva ku brehom a na sklady. V záznamoch je len obyčajne pomenovaný patričný les, bez udania rozlohy a množstva dreva, ktoré sa má vyrobiť a doviesť je udané počtom kusov. Uzavieranie týchto dohôd a celá práca spojená s ťažbou dreva a lesmi vôbec spadala do kompetencie vojvodu, ktorého nadriadeným bol hradný úradník .....provisor bonorum.
Vojvoda mal na starosti aj veci pastvy, rozhraničovania rezervovaných, čiže zahájených a osadníckych lesov, hraničné spory a pod., pri čom mu boli v jeho práci nápomocní príslušní custodes montium, ktorí mu boli podriadení. Podľa spisov z r. 1663 Protokol o popise hraníc osady Mútne (Arch. OK.f.77/32/), ďalej z r. 1667 v listine o určení hraníc osady Rabčíc (Arch.OK f.77.) sa hovorí o zákaze bez vedomia panstva pod pokutou klčovať lesy a rozširovať tak poľnohospodársku pôdu a tiež rúbať drevo na iné účely, ako na vlastné okurovanie príbytku. Osadníkom teda patrilo len okurivo a úžitkové drevo na udržiavanie vlastných stavísk.
Významným medzníkom vo vývoji lesného hospodárstva, nielen na Orave, ale aj na celom Slovensku je vydanie Tereziánskeho urbáru v r. 1767 – 1770 a Tereziánskeho lesného štatútu v r. 1769.
Tereziánsky urbár zvláštneho významu pre panstvo nemal, lebo na Orave boli urbáre, skoro všetky ešte v 17. stor. riadne pospisované a evidované a urbárske náležitosti z lesov a pastiev boli obyčajne vyššie než to určovali príslušné predpisy. Vydanie Tereziánskeho urbáru malo pre tento kraj význam skôr z tej stránky, že občania si postupne uvedomovali svoje práva na pôdu a na ostatné náležitosti.
(Zdroj: Kronika obce Habovka, spracovala Oľga Haláková, kronikárka obce, neprešlo jazykovou úpravou)