Obec Habovka
Obec Habovka

Habovka do roku 1944

Obec Habovka patrí do okresu Tvrdošín, kraja Žilinského, leží pri vtoku potoka Blatná do riečky Studená. Väčšia a staršia jej časť založená je pri Blatnej, zvaná „Koncôvky“, menšia a novšia pri Studenej, zvaná „Završkom“. Potok Blatná priteká zo strany východnej, tečie miernejším spádom po hlavnej časti habovského chotára. Studená pramení v Roháčoch, ktoré tvoriac čiastku západných Tatier, sú horami pomerne vysokými, skalnatými a krásnymi. Z nich habovského chotára dotýka sa len Osobitá 1687 m, ktorá s rozsiahlými lesmi a celými Roháčmi patrí čsl. št. lesom Lesný závod Habovka. Dedina leží 730 m n.m., jej chotár je pomerne neúrodný, kamenitý a od najstarších časov primitívne obrábaný. Rozloha katastru činí 2,006 ha, pole, ktoré bolo vymerané až za cisára Leopolda, zložené je v rýmovanom poradí: Jedna Biedna, Človečia, Vrch Studienky, Závnučie, Lány, Bučník, Jurkovka, Šimicová, Paškovka.

Habovka so sesterskou dedinou Zubercom, leží v doline Studenej, ktorá je k severo-západu otvorená, má podnebie chladné až drsné. Od juhu a východu chránená je horským masívom Roháčov. Sneh na vrchoch napadne niekedy už v septembri – októbri, ktorý však nemá dlhého trvania. Do Vianoc zima býva suchá, mesiac január, február a marec sú bohaté na zrážky a snehu býva veľa. Zvláštnosťou neni májový sneh.

Vznik obce

O vzniku našej obce nemáme veľa historicky podložených záznamov a ako už bolo spomenuté vo všeobecnej historickej časti veľká väčšina obcí vznikla v 16. a 17. storočí v čase rozvoja Oravy za Thurzovcov. Podľa ústneho podania a povesti bola založená asi v r. 1583, keď kráľovským nariadením, valasi ktorí v horách a na poľanách pásli ovce, museli sa zísť spolu a žiť v dedine. V týchto časoch rozkladala sa na tomto mieste čierna hlboká hora, azda prales. Miestami boli močariny, miestami lúky a pastviny, na ktorých pásol ovce liptovského pána istý valach, pôvodom z Čimhovej. Raz tomuto pánovi s ovcami ušiel, „zhabal mu ich“ a zdržoval sa na „Jamách.“ Keď vyšlo spomínané kráľovské nariadenie, začal si so svojou rodinou a priateľmi stavať dedinu – Habovku.

Najstarších gazdov bolo iba sedem a najstaršie rody boli Púčkov, Tekeľov a Brnulákov. Pôvodu sú čisto slovenského, nakoľko až do najnovších čias udržali si obyvatelia reč s nepatrným dialektom. Napr. „čo robä?“, „oni spä“, v siedmom páde podst. mien „nohôv“, „hlavôv“, „rukôv“ ap.
I obyvateľstvo, ktoré sa sem prisťahovalo pravdepodobne z juhu, lebo západu, nakoľko jeho reč nemá pokazením poľským dialektom, ako napr. Huty patriace do Liptova. Len prízvuk na predposlednú slabiku a málo slov ukazuje na poľský vplyv, ktorý sa však môže vysvetliť blízkym súsedstvom. Celá Studená dolina je čisto slovenského pôvodu.

Stará Habovka mala asi 80 domov, samozrejme drevených, ktoré boli stavané zo stromov z „Borčiaku“, kde bol mohutný prales. Z toho dreva ešte v čase písania tejto kroniky stál dom Živnostkov, kde stôl bol zhotovený z pňa, ktorý sa tom mieste rástol.

Domy skladali sa z veľkej izby, kuchyne z pitvorom, komory, zadných stavov a boli obrátené čelom ku ceste. V štíte mávali často vyrezávaný kalich. Okná boli malé, podláh v izbe nebývalo. V kuchyni stával kozub z ktorého dým šiel na povalu a strechou von. Komíny na dreveniciach ešte ani dnes nevidieť. Kúrilo sa výhradne drevom a povala slúžila ako udiareň. Strechy domov boli výlučne kryté šindľami domácej výroby. Pri domoch stály drevené kôlne a siene pre hospodársky riad. Na dvore bývalo hnojisko a že domy stály husto a pre močovku nebolo zvláštnych jám, bývali dvory vlhké a blativé. Mnohé domy mali pod veľkou izbou pivnicu na repu (zemiaky) a kapustu, ktorá bola hlavnou stravou. Stromov, hlavne ovocných bolo v dedine málo. Ani studní v dedine nebolo, všetku vodu brali Habovčani len zo Studenej a Blatnej.

Rastlinstvo a zvieratstvo

Z obilnín sa urodí iba jačmeň a ovos. Výhodnejšie podmienky má pestovanie zemiakov, kapusty a ľanu. Z domácich zvierat chovajú kone, ktoré chovajú hlavne pre zárobok pri odvoze dreva z lesov. Chov volov upadol obmedzením pastvy na holiach, kravy v lete vyháňajú sa na pastvu, ktorá je dosť vzdialená a tým je ich výnosnosť znižovaná. Taktiež chovajú ovce a v malej miere i kozy. V blízkych horách vyskytuje sa v značnej miere jelenia zver a prechodne i diviačia. Srnčia zver bola skoro úplne vyničená rysmi a vlkmi, ktoré sa tu v posledných rokoch hojne vyskytujú. V našom chotári v Jurkovke v r. 1955 bol zamestnancami št. lesov zastrelený starý vlk, ktorý vážil 50 kg. Medveď vyskytuje sa len ojedinele a nebadať, že by spôsoboval škody na domácich zvieratách ako rys a vlk. Zo vzácnej vysokohorskej zveri žije tu kamzík a svišť, ktorí sú prísne zákonom chránení. Svište boli ničené pastiermi pre ich vzácnu kožušinu a hojivú masť. Zajac je rozšírený v malej miere, poneváč dravá zver a drsné podnebie nedajú mu, aby sa rozšíril. Vo vodách stav pstruhov a lipňov je dosť slabý vzhľadom k rozmnoženiu vydier a zvýšeného stavu rybárov, legálnych i ilegálnych. V horách, zvlášť na Osobitej vyskytuje sa veľké množstvo vzácnych druhov rastlín, ako divý ľan, pratež alpská, soldanella karpatská, lomikameň, niekoľko druhov horcov, kýchavica lobeliova, klinček slovenský, astra alpínska, hruštička okrúhlolistá, ľalia zlatohlavá a i.

Pôda a podnebie

Paleogen je tvorený pieskovcami a ílovitými bridlicami karpatského flyšového pásma. Pieskovce sú jemné až stredného zrna, farieb šedavých až šedookrových. Sú pevné a dosť odolávajú zvetrávaniu. Sú hrubo vrstevnaté a dávajú vznik pôdam prevážne piesčito-hlinitým, miestami i hlinitým až ílovitohlinitým. Ílovité brydlice sa vyskytujú v súvrstviach pieskovcov. Sú farieb šedých, veľmi pevné a značne odolávajú zvetrávaniu. Dávajú vznik pôdam ťažším a ťažkým štrkovitým.

Na paleogene sú vyvinuté pôdy podzolových a prechodne podzolových typov s pomiestnym účinkom spodnej vody.

Pôdy na pieskovcoch sú minerálne stredne silné. Liptovské Tatry – Roháče sú zväčša budované žulovým masívom, ktorý tvorí najvyššie vrcholy. Prevládajú tu žuly s prechodmi do granodioritov a do dvojsliedovej žuly. Obal na severnej strane tvoria druhohorné horniny a to ílovité brydlice, kremence a vápence.

Žula je hornina hlbinná, vzniklá utuhnutím vo vrchných vrstvách zemskej kôry. Je celistvá hrubo až jemne zrnitá. Textúru má všesmernú. Lom žuly je doskovitý. Farba žuly je prevážne svetlá (len pri veľkom množstve biotitu je v rôznych odtieňoch do šeda). Zvetranie žuly závisí jednak na minerálnom zložení a jednak na veľkosti zrna. Čím viac ľahko zvetrávateľných nerastov obsahuje, tým ľahšie zvetráva. Čím je hrubozrnejšia, tým ľahšie zvetráva. Pôdy na žulách majú slabú až strednú minerálnu silu. Pôdy vznikajúce na žulách tejto oblasti sú hnedé lesné pôdy, podzolované pôdy a podzoly.

Vápenec sa nachádza na hrebeni Osobitej, ako hornina je tvorená z uhličitanu vápenatého a obsahuje rad vedľajších prímesí. Textúra je jemnozrná, pôrovitá brydličnatá i bukciová. Vápence tvoria pôdy minerálne silné. Zvetrávaním vznikajú pôdy hlinitého rázu, miestami dosť štrkovité a najčastejšie plytkého profilu. V tejto oblasti vytvorili sa na vápenci rendziny tmavé humázne hnedé i degradované.

Účinkom reliefu terénu a odlesnenia sú tu vyvinuté pôdne typy podzolové, alebo z náznakom podzolizácie. Sú stredne hlboké, prevážne ľahšieho rázu, čerstvé. Odlesnenie je hlavnou príčinou degradačných pôdnych pochodov. Odlesnením bol ohrozený pôdny povrch a v strmších svahoch nastáva nebezpečie erózie. Orba vo smere spádu na poľnohospodárskych pozemkoch je z hľadiska protierózneho škodlivou.

Vysokohorská oblasť, nepriaznivá poloha (nechránená od severu) zapríčiňuje, že v podnebí zjavujú sa všetky krajnosti a rozmary počasia. Vegetácia prebúdza sa obyčajne až začiatkom apríla, niekedy iba v máji. V mesiaci júni niekedy klesla teplota pod O °C. Jarné práce začínajú sa v polovici apríla. Teplota vzduchu je menlivá. Priemerná ročná teplota je asi 6 °C. Najvyššie zaznamenané teploty boli v r. 1852 32,5 °C, 1921 33,5 °C. Najväčšie zimy boli v r. 1888 - 36,7 °C, 1929 - 36,5 °C. V roku 1850, 1856, 1869 teplota klesla i v júni, júli a auguste pod O °C.
Atmosferické zrážky sú hojné 900-1200 m/m a suché roky počítajú sa tu vlastne k úrodným. Najbohatšie zrážky sú v mesiaci júli až 141 m/m. Najchudobnejší mesiac na zrážky je február
43 m/m.

Vysoké zrážky spôsobujú zamokrenie pôd a tým čiastočné oglejenie v spodinách a tým aj zľahnutie pôdnych spodín. Zľahnutím zmenšuje sa prevzdušnenosť a tým znižuje sa fyziologická hĺbka pôdy.

Obyvateľstvo

Starí Habovčania boli rýdzo slovenského pôvodu. Bol to ľud v prvotných dobách i v časoch neskorších urastený, zdravý a nad všetko miluje svoju zem. Je aj ľahkomyseľný a zbožný až poverčivý, ale dobrého srdca. Radi sa veselili a spoločne zabávali. Muži pôvodne nosili súkenné nohavice, ženy v starých dobách sukne z bieleho plátna. Boli skromní, v čase biedy spokojili sa s málom, ale v hojnosti vedeli aj rozhadzovať. Mnohí študovali a vedeli latinsky a nemecky. Maďarčina asi do r. 1800 do dediny vôbec nevnikla. I v súsednom Zuberci, založenom asi o 30 rokov neskoršie, boli ľudia podobných vlastností a žili s Habovčanmi v dobrej shode. Pole na „Jamách“ prekupčili Habovčani so Zuberčanmi v priateľstve, i pole v Brestovej predali im za obveseľujúci nápoj – pálenku. Radi sa zabávali, krčmy však v starej Habovke nebolo. Za starších čias chodili sa zabávať až do Krásnej Hôrky až asi okolo r. 1800 vystavali si pálenicu liehovín za vodou na „Koncôvkách“ a pálenku robili si doma. Behom času vyvinul sa však medzi oboma dedinami istý antagonizmus, ktorý trvá dosiaľ.

Väčšina obyvateľstva zaoberá sa roľníctvom. Nakoľko pôda ich však nestačí uživiť, v prestávkach poľnohospodárskych prác chodia pracovať do št. lesov a to jak muži tak aj ženy. Len nepatrné percento je zamestnané v priemysle. V posledných rokoch badať, že mládež odchádza v značnej miere do stredísk pracujúceho dorastu a do škôl, z čoho vidieť že nejaví záujem o zastaralú formu práce na poľnohospodárstve. Bytová kultúra je na veľmi nízkom stupni a zastaralé drevenice nevyhovujú početným rodinám. Ľudia najmä starší nejavia záujem o osobnú hygienu a taktiež nie o čistotu svojho okolia. Toto neblaho vplýva na deti, lebo nevidia vzor u starších a tak rôzne choroby z nečistoty nie sú zvláštnosťou. Čo sa týka stravovania, ľud neprejavuje náročnosť. Takmer denným jedlom sú zemiaky, kapusta, mlieko a prípravky z múky a zemiakov.

Zo zvláštností jazykových typické je používanie „nemaš ho tam“ miesto niet ho, ďalej zemiaky volajú „repa“, miesto piatok „pétek“, vreckovka „šátečka“, konva na mlieko „pelko“ a i. Ženy nosia kroje. Vrchné sukne sú jednofarebné, spodné biele a kvetavé, blúzky z lesklého materiálu. Dievčatá nosia rukávce a pestré ručníky „kosičky“ previazané okolo drieku. Muži nosia súkenné nohavice už len do práce. Typické pre deti i dospelých sú tzv. „papute“ podobného tvaru ako krpce. Šijú si ich doma zo súkna.

Povesti a zvyky

Ústnym podaním zachovali sa povesti o zvláštnych bytostiach, ktoré volali „bohyňkami“. Tieto vraj nepriali ľuďom, ale žili podobným životom a spôsobom. Kde a ako mohli vykonávali občanom rôzne nepríjemnosti . V Habovke vraj kedysi ukradli mladú Živnostkovú a držali ju v močiari na Zverovke v zajatí. Tam musela prať prádlo a bohyňkám plekať (kojiť) deti. Raz istý Habovčan idúc okolo, videl ju a mohol s ňou rozprávať. Dala mu radu, ako by mohli vyslobodiť. O polnoci mal ju vraj uniesť jej manžel a až by ho bohyňky prenasledovali, mal sypať na cestu mak. Bohyňky zdržali by sa zbieraním maku a manželia za ten čas dostali by sa domov. Mužíček však nedbal, možno sa bál, alebo bol rád, že sa jej zbavil, o únos sa nepokúsil a teda svoju ženu nikdy viac nevidel. Bohyňky ju asi doriadili k smrti.

Teraz bohyňky sa stratili, človek tisne sa ďalej a ďalej do malebných Roháčov. Je preč čas kedy na Zverovke vystrájali a dokonca púšťali sa aj do samej Habovky, kde sa opovážili aj do domov. V jednom dome ju vraj aj lapili pri krádeži čižiem. Poriadne ju vtedy zbili, od tých čias sa tuná neukázali.

Starší obyvatelia Habovky boli veľmi poverčiví. Pred dávnymi časmi bol nočným hlásnikom v Habovke istý občan menom Jeliga. Bol náruživým poľovníkom. Raz mu ktosi poradil, aby šiel v noci na medveďov s hostiou, že bude mať istý „trefer“. V chotári však boli nastavené pušky s kohútikom upevneným na drát, takže keď sa niekto drátu dotkol, puška vypálila a rušiteľa mohla na mieste usmrtiť. Takéto zariadenia boli stavané na medveďov. Niekedy miesto drátu používali poľovníci i černicového šľahúňa, aby to medveď nezvetril.

Jeligovi sa raz snívalo, že akási cudzia žena volá ho von na poľovačku. Šiel teda za ňou. Ona brala sa v tú stranu, kde boli pušky rozostavané. Rozbehol sa a kričal za ňou: „Stoj nechoď tam!“
Ale sám nevedel ako, šiel ďalej a keď ho žena vytiahla až na pušky, tieto ho zastrelili.

I vlkov bývalo tu v starších časoch dosť, aj rysov a divých mačiek. Z dravých zverov udržali sa vlci najdlhšie a skoro úplne vykynožili medveďov. Pre množstvo vlkov ani valasi nemohli pásť ovce bez silnej ochrany. Lapali ich do vlčích jám a podhadzovali im rôznu otravu. Obzvlášť v zime bývali vlci smelí a raz dostal sa jeden až do dediny a prenasledujúc psa až do Paškovho domu, vliezol tam pod posteľ. Podesení občania chceli ho lapiť a ubiť, ale kým nahrali zbraní a odvahy, vlk vyskočil oknom a ušiel.

Raz istý občan menom Tekeľ, šiel do lesa na saniach. Bola zima, šiel si nahotoviť dreva na kúrenie. Prišiel do „Kremenej“ v údolí Blatnej a začal stínať hneď najbližšie stromy, nevšímajúc si veľmi okolia. Prvý strom zoťal, ktorý s veľkým lomozom spadol na zem. Pod stromom spal však práve ozrutný medveď. Ten pádom stromu sa zobudil a zo strašným mrmľaním vrhol sa na úbohého Tekeľa. Oblapil ho, ale šťastie bolo, že Tekeľ mal kožený opasok, takže z neho medveď dušu nevytisnul. A keďže to bolo na svahu, skotúľali sa spolu až do potoka. Tam sa mu konečne vyprostil a jeden v jednu a druhý v druhú stranu utiekli. Doma sa potom smial, ako sa v kožuchu a čiapke s medveďom šúľal.

Za zuberským chotárom vyčnieva do 1808 m vrch Sivý, ktorý majestátne prezerá si celú Oravu a delí ju od súsedného Liptova. Pomaly krásnou stezkou dá sa vystúpiť na vrchol. V nej je aj krásny vodopád. Po namáhavej púti sme odmenení krásnym výhľadom po šírom okolí a až do ďalekého Poľska. Dolu sa možno dostať upravenejšou cestou ku Bielej Skale. Mysľou preletia rozprávky starých čias o Jánošíkovi, kedy tento v mohutnom balvane ukladal vraj veľké poklady. Mnoho ľudí ich hľadalo, o tom svedčia četné diery vyvrtané v skale. I pušným prachom ju rozbíjali, ale skala nechce zjaviť, kde hrdina poddanských dôb zlato uložil. Odtiaľ môžeme ísť cestou Baňáryho, ktorý tu dlhý čas strávil a majetok premárnil hľadaním pokladov.

Podobných dier vo vápencových skalách je mnoho a možno že v rušných dobách slúžily za úkryt rôznym ľuďom i vojenským zbehom. Z týchto vraj jeden strávil v týchto horách celý život, asi 30 rokov. Raz ho v Brestovej lapali bandúri, on ale preskočil bez rozbehu 3 m vysoký múr a zmizol v lese. Žil bez soli, nejedol nič, iba lesné plody a zverinu. V zime 2 – 3 razy prišiel do dediny. Spával so zbraňou v ruke. Chorý šiel potom do rodiska Ratulówa v Poľsku, kde v pokoji zomrel.

Druhý zbeh zdržiaval sa tiež v Roháčoch, bol pre akýsi čin odsúdený k smrti. Na Nový Rok mal byť v špalieri bitý. Vojaci, stojaci v dvoch radoch mali ho tak biť, že každý ho mal čo najviac udrieť korbáčom. Pred ním šiel vojak na koni a za ním druhý aby trestaný nezutekal. Tie rady mal prejsť 18 krát sem i tam. S ním bol odsúdený aj syn istého grófa, ale ten bitku nevydržal, zomrel, keď mu hrozne rozbili prsia. Náš zbeh chodil uličkou so založenými rukami v chodníku krvi, ale vydržal. Keď išiel 18. raz a posledný, vbehol rovno do blízkeho Dunaja. Pokiaľ okom videl vraj sa voda červeňala krvou. Ostatní vojaci mysliac, že sa chce utopiť, pribehli a chceli ho vytiahnuť. Zbeh sa ale nedal a pochvaľoval si kúpeľ, že je vraj lepší ako matkin. Ležal v Dunaji, až kým ho neopustili sily a v nemocnici ho potom museli doliečiť. Po prepustení od vojska dostával 5 zlatých podpory a bačoval na Hutách. Nemohol sa riadne zohnúť, ani dobre spať, ale žil vraj vyše 80 rokov.
Začiatkom 19. storočia žil v Habovke asi 80-ročný Juráň, ktorý mal vlastný dom, ale inak bol chudobný. Nebol učený, ale samorastený mudrc, ktorý svojimi nápadmi Habovčanov uvádzal v úžas. Ženám ktoré nosili vtedy zástery veľmi široké prorokoval, že budú chodiť bez nich a chlapi vraj po železe ako kone. Nik nechcel vraj veriť, ako možno chodiť po podkovách, keď všetci nosili krpce!

Tvrdil aj, že budú koče lietať samy. Keď hovoril že vymyslia stroj, ktorý sa bude vznášať v oblakoch ako vták spytovali sa: „Ký čert bude ten voz ťahať?“ Tušil ale aj horšie časy, keď prídu vraj namiesto strieborných a zlatých peňazí, železné a papierové.

V Košutovských vojnách 1848 – 49 prišlo do studenodolinských dedín mnoho vojska – ako hmly – nezdržali sa tu však dlho – za 24 hodín odtiahli preč. Ľudia sa ich vraj veľmi báli. Tunajší obyvatelia stáli asi viac pri Košutovi, na čo poukazuje pieseň z tých dôb, ktorú vtedy spievali:

Košut Lajoš, čo si myslel,
že si na tú vojnu išiel?
Myslel som si čo dobrého
pre sedliačka chudobného!

Náboženstvo, kostol a škola

Podľa rozprávania ľudu, ako i záznamov farského úradu dá sa zistiť, že pôvodné obyvateľstvo tejto dediny bolo rím. kat. náboženstva vzdor tomu, že po Tolerančnom patente cisára Jozefa II. panstvo ich nútilo k evanjelíctvu. Z toho času asi pochodia kalichy, vyrezávané na štítoch starých domov. V starších dobách tu býval aj Žid krčmár, ten tu býval až do prevratu v 1918.

Najstaršie zprávy nasvedčujú tomu, že Habovka bola fíliou obce Nižnej, občania navštevovali tamojší kostol, ba aj mŕtvych tam pochovávali. Ťažkosti vzniklé náboženskými úkonmi objasňuje v pamäti ľudu zachovalá epizodka:
Bolo to asi začiatkom 18. storočia za tuhej zimy, keď z Habovky viezli mŕtvolu pochovať do Nižnej. Bola asi štipľavá zima, takže kočiš ani nezbadal, že za Bielym Potokom mŕtvola zo saní vypadla. Toto zistil len po príchode do Nižnej a teda vrátili sa ju hľadať. Medzitým však prišla silná fujavica, mŕtvolu nenašli a nebožtík musel až do jari budúceho roku čakať na svoj pohreb.

Po roku 1750 postavili si občania drevený kostolík na mieste terajšej kaplnky sv. Márie Magdalény. Okolo kostola bol cintorín, do ktorého pochovávali. Časť obce, vystavaná okolo tejto kaplnky dnes žartovne sa nazýva Betlehem. Keď obyvateľstva pribúdalo a kostolík nestačil rozhodli sa postaviť nový. Tento bol murovaný z kameňa a tiež nebol veľký, stál na „Kamenci“ blízko riečky Studenej. V jednu nedeľu v mesiaci júli v r. 1798 prišla náhla povodeň, ktorá kostol, ktorý mal slabé základy zobrala, o čom sa nasledovne rozpráva:
Keď prišla povodeň, práve bola kázeň. Kňaz ani ľudia nezbadali príval vody. Voda prišla odrazu, kostol vyvalila a kňaza s kanclom nejakú chvíľu unášala. Len ľudia ho od utopenia zachránili.
Tento kostolík mal tri zvony, ktoré po spadnutí kostola zamúlila voda. Jeden po nájdení dali do novej murovanej kaplnky, ktorú postavili namiesto starého dreveného kostolíka, druhý do nového kostola a tretí menší našli až po sto rokoch. Nový kostol začali stavať po r. 1800 zo svojho kameňa a tehly, ktorú pálili pri zuberskom cintoríne v Plavisku pri mlyne. Stopy po tejto tehelni zachované sú až dodnes. Kostol vystavili na južnom konci dediny, lebo mal byť spoločný i pre súsednú dedinu Zuberec a až do týchto čias slúži obom obciam. Spomenuté zvony počas prvej svetovej vojny vzali na delá. Zvony terajšie sú zadovážené po prevrate 1918.

Všetky zápisy o škole z dôb počiatočných sa pri prevrate stratili. Len niektoré údaje, ktoré si jednotliví ľudia zapamätali, boli zaznačené v školskej kronike a spísané v r. 1923. Výťah z nich by bol asi nasledovný:

Prvá školská budova bola drevená a stála pravdepodobne na mieste starej terajšej školy. Bola to malá budova s jednou triedou a učiteľským bytom. Jej postavenie datuje sa dávno pred rokom 1880, pretože už spomenutého roku bola neupotrebiteľná, takže vyučovanie bolo prenesené do súkromného domu č. p. 168. V tejto budove vyučovalo sa až do r. 1900, kedy postavená bola murovaná dvojtriedna škola na mieste spomenutej starej školy. Pre veľký počet detí vystavaná bola v r. 1931 – 32 tretia trieda školy za kostolom v osobitnej modernej budove s jedným učiteľským bytom. Budova táto pomenovaná bola podľa habovského rodáka a kňaza v Amerike, Rím. kat. ľudová škola Andreja Pavču a prvým správcom celej školy bol učiteľ František Mařas, ktorý v Habovke účinkoval od 7. okt. 1921.

Prvým známym učiteľom bol Árvay. Vyučoval ešte v škole drevenej a neskoršie chodil vyučovať i do domu č. 168 pri fare. Pôsobil tu veľmi dlhý čas a pôsobil aj ako kantor. Na učiteľov pred ním sa nikto nepamätá, ale pravdepodobne vyučoval tu akýsi stolár z Liptova, ktorý počas vyučovania konal aj svoje remeslo. Dochádzka bola nepovinná, takže čítať a písať vedel málokto. Vyučovanie bolo však vždy v slovenčine. Asi v r. 1887 boly už zavádzané slovensko-maďarské šlabikáre, ktoré kupovala školská stolica.

Na murovanú školu dvojtriedku dodali materiál sami občania. Tehly pálili vyše školy „na Borčiaku“, kde sa dosiaľ nachádzajú zostatky po tehelni. Hlavným predmetom výučby bolo náboženstvo, ktoré sa vyučovalo aj v nedeľu po obede v kostole s mládežou odrastlejšou.
Výstavba spomenutej dvojtriedky bola prevedená nákladom 173.000 Kčs. Dľa prípisu čs. zastupiteľského úradu v New Yorku z r. 1933 nebohý rev. d. Andrej Pavčo pôsobiaci v Amerike, čestný občan Habovský zanechal vo svojom testamente na výstavbu spomenutej školy 10.000 am. dol. a tým sa trvale zapísal do sŕdc habovského ľudu.

V starej škole učil učiteľ Florian Felix a Kornel Medricky, tento učil už úplne maďarsky. Posledným učiteľom do prevratu 1918 bol Vojtech Holdoš a Konský. Počas války vypomáhal i miestny obchodník Slušný, po odchode Konského neznáma učiteľka, po nej Bugala a na konci Ján Magúth. Vyučovalo sa len maďarsky, tým asi bola ľudu vštepená nenávisť ku škole, ktorú i neskoršie ťažko prekonával.

Deti učili sa všetkému naspamäť. Vysvedčenia sa nevydávali ani do roka. Spev a telocvik sa nevyučoval, ba ani kreslenie predmetov. Z dejepisu sa po slovensky prednášali maďarské dejiny a v zemepise sa deti oboznamovali s uhorskými stolicami. Všetko okrem dejepisu a náboženstva sa vyučovalo po maďarsky.

Pri škole bola záhrada s ovocnými stromami, ale deti do nej chodiť nesmeli. Na konci školského roku býval examen, na ktorý chodil vždy cirkevný škôldozorca. Každý rok býval v Števkovke pod Brestovou majáles.

Roľníctvo

Obrábanie pôdy v starších časoch bolo veľmi primitívne. Pôda spracovávala sa len prekopaním. Pôdy na obrábanie bolo málo, pretože väčšina chotára bola porastená lesmi. Odlesňovanie vyžadovalo veľkú námahu a získaná pôda bola skalnatá a hlinitá.

Začiatky lepšieho hospodárenia datujú sa asi od roku 1750, keď k obrábaniu pôdy dalo sa používať už pluhu. Tieto však boli veľmi jednoduché, drevené kolieska i pluh s držadlami a bukový „styk“. Železné pluhy a iné hospodárske nástroje prišli až neskôr. Strojov okrem „sečkovice“ do prevratu však nebolo.

Za poťah bolo výlučne používané volov a kráv, len neskôr aj koní.

Chov hospodárskych zvierať zpočiatku obmedzoval sa výlučne na pasenie oviec. Získavaním pašienkov, tento sa rozširoval aj na chov rožného statku, ktorý bol asi strednej kvality a i jeho cena oproti iným krajom bola podstatne nižšia. S chovom koní a ošípaných sa vôbec nezaoberali, ale ich nakupovali inde.

V poľnom hospodárstve pestované boli väčšinou zemiaky a kapusta, z obilnín ovos a jačmeň. Neskoršie, ako na skúšku bolo pestované žito a ďatelina. Lena asi v roku 1900 začalo sa s pestovaním aj plodín záhradných, ako mak, mrkev, i „burgundia“.

Sená boli a sú dosiaľ strednej akosti, ako polosladké a kyslé. Lúkam nebola a ani teraz nie je venovaná veľká pozornosť, zarastajú machom a výnos je pomerne malý.

Z drôbeže boli chované sliepky, husi a kačky, ktorých chov sa veľmi dobre nedaril, lebo v jeseni pre nevľúdne počasie a mnoho blata obyčajne vyhynuli.

Spočiatku bol v Habovke chovaný dobytok starého domáceho pôvodu, neskoršie bol pomiešaný s plemenom pinzgavským. Ovce sú pôvodu rumúnskeho, ale neosviežovaním krve tieto značne zdegenerovali. Na niektorých badať aj primiešavanie frízsko – alpskej krve, tieto majú vlnu dlhšiu a vlnitejšiu.

Nemocný dobytok liečili svojským spôsobom, v čom sa vyznačoval niektorý občan, ktorého považovali potom za mudrca. Pri liečení ľudí i dobytka prijímali sa aj rady žien, „ktoré vedia porobiť“. Takéto liečenie pozostávalo zo zariekania, okádzania a rôznych iných povier.

Že stav roľníctva v starších časoch nebol veľmi skvelý, vidno aj z toho, že tu býval často hlad. O poslednom asi zo začiatku 19. stor. (okolo r. 1820) zachovali sa spomienky až doteraz. Vtedy pre neúrodu boli obyvatelia nútení variť a pripravovať za pokrmy všelijaké zeliny, napr. žihľavu a pod. Ba spomína sa, že mleli aj bukové drevo, ktoré ešte v tej dobe rástlo na Bučníku. Piliny miešali s múkou a zemiakmi, toto varili a jedli. Vtedy bol hlad pravdepodobne na väčšom území, snáď v celej krajine. Rozpráva sa, že na ceste zo Zuberca na Huty sú pochovaní žobráci, ktorí v spomínanom čase tam hladom zomreli. Vtedy v Habovke museli vziať všetky ovce zo salaša a pozabíjať, prečo istú dobu nemali ani salaša.

Zamestnanie obyvateľstva a doprava v obci

Hlavným zamestnaním tunajších ľudí bolo poľné hospodárstvo a chov dobytka. Neskoršie začali sa zaoberať aj rúbaním dreva v lesoch, čo sa stalo prírastkom ľudí dokonca hlavným zamestnaním. V starej Habovke bola aj píla, odkiaľ dosky sa rozvážali ďalej. Drevo dopravovalo sa vozmi a saňami až do Podbiela, odkiaľ sa pltilo. Prd prvou sv. vojnou, ľudia ktorí sa vyučili sklárstvu, precestovali celé Maďarsko, ba i Rumúnsko a Poľsko. Ako dobrí robotníci vykonávali aj ťažšie práce v kameňolomoch a baniach. Tieto práce vykonávali aj v Amerike, kam sa začali sťahovať asi v polovici 19. stor. Prvý človek odtiaľto v Amerike bol istý Ondrej Hrnčiar. Bol tam 4 roky a pracoval v uhoľných baniach. Zarábal vraj 50 centov denne. Z cesty ktorá ho stála vtedajších 80 zlatých, doniesol trojakú morskú vodu. Svojim rozprávaním spôsobil značný rozruch a až potom začali sa tunajší ľudia tam viacej sťahovať. Zamestnanie žien spočívalo väčšinou v opatrovaní domácnosti a obrábaní ľanu a konopí.

Doprava osobná a vecná bola pre zlé cesty len vozová. Častokrát pre dážde v jeseni a sneh v zime bývali odrezaní od sveta. Cesty boli mäkké s hlinitým podkladom, zasýpané len riečnym štrkom. Takéto opravy dopravu obyčajne len sťažovali. Prvé cesty boli úzke, len pre jeden voz a len časom sa rozšírili na 4 – 5 metrov. Po chotári nebolo riadnych ciest, preto sústreďovali pestovanie poľnohospodárskych plodín v jednom roku na jedno miesto a zber úrody prevádzali naraz. Mosty cez potoky robili z nekresaného dreva, obyčajným preložením na brehy, bez podpôr a ohrád. Neskôr, keď tieto pobrala voda, robili i škarpy čiže „kyšky“. Pošta bola donášaná poslom, alebo poslicou niekedy aj dvakrát týždenne z Podbiela. Rozdeľoval ju obyčajne miestny notár a po domoch roznášala obecná poslica.

Administratíva

Celá Orava pôvodne patrila pod právomoc sústredenú na oravskom hrade. Behom času následkom historického a sociálneho vývoja, vyhradené boli niektoré čiastky z tohto územia, vyňaté boli spod právomocí hradu a pridelené niektorým pošľachteným rodinám. Na tomto území hradné panstvo malo 83 poddaných obcí, medzi ktorými bola i Habovka. Toto nad nimi vykonávalo všetky zemepanské práva prislúchajúce mu na základe starého stredovekého systému štátneho i sociálneho.

Zrušením poddanstva r.1848 zmenšili sa aj práva hradu a politicko–administratívna policajná a súdna právomoc prešla na štátne orgány.

Touto organizáciou i Habovka prešla pod právomoc štátu. Vedúcim a predstaveným obce po
r. 1848, bol vždy starosta, richtár a spravoval obec podľa svojich kvalít. Jemu na pomoc boli niekoľkí prísažní.

Počas právomoci hradu, tento z času na čas určoval nejakú osobu, ktorá bola prostredníkom medzi hradom a obcou. Väčšinou vykonávala úrad „lovca“ a odvádzala deputát na hrad.
Pôvodná matrika Habovky nachádza sa v Nižnej, kde Habovka bola pridelená. Založením fary bola prenesená do miesta a vedie sa tu od r. 1814. V r. 1895 zavedená bola aj matrika štátna a od tých čias vedie sa dvojmo.

V roku 1907 bol tu zriadený notariát a vystriedali sa tu nasledovní notári: Got, Bezdek, Náčin, Fodor, Búchler, Botorče, boli to ľudia s rôznym vzťahom a cítením k ľudu.
Habovka patrila pôvodne k okresu Podzámskemu, po pripojení 16 hornooravských dedín k Poľsku, bol tento okres zrušený a celá Studená dolina pripojená k okresu trstenskému. Župný úrad bol v Dolnom Kubíne až do roku 1928.

Prvým menom známy farár bol Sylvester. Bol pôvodom Slovák a úradné veci vybavoval po slovensky, o čom svedčia zachovalé školské zápisnice. Účinkoval v obci asi 30. rokov a je pochovaný v zuberskom cintoríne. Po ňom nastúpil dekan farár Hatiar, ktorého ľud v dobe prevratovej v r. 1918 pre jeho maďarofilské počíňanie vyhnal. Na jeho miesto prišiel hutiansky administrátor Štefan Kofrit, rodák z Námestova, uviedol školu i kostol do poriadku a pôsobil tu do
r. 1951. Od tej doby pôsobí tu Edmund Bardoš rodák z Podbiela.

Maďarizácia v obci bola prevádzaná hlavne posledné roky pred I. sv. vojnou a vo vojne najviac notárom Náčinom i v škole, ale bez znateľného účinku. Ľud nepodľahol ani zvýšenému úsiliu a núteniu. Naučili sa však nenávidieť úrady a školu ako hlavné maďarizačné pramene. Zo školy vychodili deti s menšími vedomosťami, ako ich tam doniesli.

Okolo r. 1900, bolo v Habovke založené potravné družstvo spolu s úverným, ktoré v r. 1926 sa osamostatnilo.

Ako inde i tu I. sv. válka nepriniesla nič dobré. Muži postupne skoro všetci museli narukovať. Trvaním vojny trpelo a zanedbávalo sa hospodárstvo. Bieda bezočivejšie nazerala do oblôčkov chudobnejších rodín. Ľud však bol zvyknutí na nenáročný život a teda nepociťoval ťarchu války v celej jej sile. Najviac biedu zapríčiňoval nedostatok mužských pracovných síl. Na výpomoc posiela sem vtedajšia vláda ruských zajatcov. Válka vyžiadala si obete aj na ľudských životoch a tak na rozličných frontoch položili svoje životy 18–ti muži. Ich mená sú zvečnené na pamätnej tabuli miestneho kostola.
Sú to:
Jozef Bajdík, Štefan Filek, Ján Fúliak, Juraj Hajdučiak, Štefan Hrnčiar, Matej Jurina, Peter Kurátor, František Lajčin, Valent Lajčin, Jozef Paškuliak, Juraj Petrek, Ľudvík Pilarčík, Pavel Pilarčík, J. Tajer, Jozef Tekeľ, O. Vidiečan, J. Vitanovec, Štefan Vitanovec a Tomáš Živnostka.

Habovka je položená stranou od frekventovanejších ciest odlúčená od živších miest, bola uchránená od silnejších prevratových otrasov. Revolučný duch tej doby sa však i tu prejavil. Vojaci, prišlí z rôznych frontov , chcejúc odstrániť starý poriadok, sústredili svoju pozornosť a hnev na predstaviteľa moci v dedine na miestneho notára Náčina. Zajali ho a poviazaného vodili celú noc po dedine. Vyrabovali mu dom a len ženy uprosili mužov, aby mu darovali život. Ten však nechcel sa ľahko vzdať svojho „panstva“, telefonoval do Tvrdošína pre vojsko, ktoré vzbúrených chlapov zajalo, vyviedlo do Hája a tam nemilosrdne bilo. Maďarskú eskortu v tvrdošanskom lese prepadli ozbrojení podbielania, ktorí habovských zajatcov oslobodili. Notár nepozorovane opustil dedinu a viac sa nevrátil.

Tieto údaje sú opísané v knihe „Slovenský prevrat“ diel III. str. 28. habovským študentom J. Klimkom. Občania vo svojom revolučnom zápale vyplienili i školu, vidiac v nej tiež nástroj zotročovania vtedajšieho režimu. Trvalo dlhší čas a až za uč. spr. Fr. Mařasa sa znova zariaďovala.
Utvorenie nového štátu privítalo občianstvo s radosťou a nadšením, očakávajúc zlepšenie svojho hospodárskeho a politického bytia. Prišlé roky však toto nadšenie v značnej miere schladili.
Vojaci, vracajúci sa z rôznych frontov, nasýtení vojny, obohatení však živším rozhľadom, priniesli nové myšlienky a svetonázory. Začalo sa žiť bezstarostnejším životom, následkom inflácie bolo dosť peňazí, ľudia sa ich teda aj ľahšie zbavovali. Pri častých zábavách tržba krčmára dosahovala aj 100.000 Kčs. Zvlášť dobre sa mali „amerikáni“, ktorí vymieňali dolár po 100 i viac Kčs. Dobré príjmy plynuli tiež zo zamestnania v lesoch pri ťažbe a odvoze dreva a zárobky 100 – 200 Kčs denne neboli zvláštnosťou. Hospodárske produkty boli dobre platené, takže i práca na poli sa dobre vyplácala.

V r. 1926 bolo založené Úverné družstvo s neobmedzeným ručením. Viedli ho vtedajší učitelia a vyvíjalo sa dobre. Občania mohli dobre prebytky ukladať a aj výhodnejšie si požičiavať. Vklady k 1. I. 1933 stúpli na 488.040.04 Kčs a pôžičky k tomuto dňu na 297.499.80 Kčs. Pomery poprevratové sa menili a neskôr keď drevo strácalo odbyt za hranicami, ich zatvorením ani ľudia sa nemohli dostať na zárobky do Ameriky a inde obrat peňazí silne poklesol. Hospodárska kríza i tu dáva pociťovať svoju horkosť. Občania tohoto odľahlého kraja znášali ju predsa ľahšie ako vo väčších mestách a priemyselných oblastiach, kde dochádzalo k verejným prejavom nevôle a nespokojnosti.

V r. 1927 bola vystavaná v obci budova Lesnej správy Oravského kompossesorátu.

V r. 1931 obce Habovka, Zuberec a Or. Biely Potok vystavali notariát a prispeli naň podľa daňového kľúča.

V r. 1932 vystavali Habovke novú školu, keďže sa zvýšil počet školopovinných detí a podľa zákona dve triedy nestačili. Stará škola už tiež po zdravotnej stránke nevyhovovala, vlhli v nej múry. Nová škola je riešená tak, aby v prípade potreby mohla byť rozšírená, vzľadom k tomu, že i školská dochádzka bola zákonom zvýšená zo 6 na 8 rokov.

V r. 1933 bola opravená vicinálna cesta Podbiel – Zuberec, avšak jej stav sa len málo zlepšil. Následkom nedostatku studní rozšíril sa týfus zo Zuberca a postihol časť pri Studenej.
V lete t. r. veľmi zavčasu sťahovali sa bociani do teplých krajov. Viac ako 200 odpočívalo ich na Boroch pri Brestovej a poskytli dňa 22. augusta náhodným divákom peknú podívanú. V januári našiel jeden poľský turista svoju „bielu smrť“ pod Sivým vrchom.

V r. 1934 bol v Habovke zbúraný dom Živnostkov, ktorý bol pravdepodobne postavený pri založení obce. Dňa 17. júla prišla veľká povodeň, ktorá postrhávala všetky mosty na Studenej, ich oprava trvala až do novembra. Zničená bola tiež lesná železnica Podbiel – Brestová, ktorá bola len v r.1933 dokončená. Rok bol bohatý na politické udalosti vo svete. V Rakúsku bol zavraždený kancelár Dollfuss, v Číne Japonci utvorili nový štát Maučukno a dostali sa tak na Ázijskú pevninu, dňa 9. okt. v Marseille bol zavraždený juhoslovanský kráľ Alexander I.

V r. 1935, 19. mája boli voľby do poslaneckej snemovne a senátu, 26. mája do okresu a krajského zastupiteľstva. Rečníci strán mnoho sľubovali. Koncom júna bol opravovaný a spresňovaný kataster obce dvomi zamestnancami kat. merníckeho úradu v Dol. Kubíne. Bola veľmi dobrá úroda sena a neobyčajná úroda zemiakov. V jeseni bola prvá väčšia akcia výsadby ovocných stromkov, ktoré boli so sľavou zakúpené v Širokej. Akcie sa zúčastnili i žiaci školy, ktorí vysadili 50 ks. sliviek pod Stasovkou.

V r. 1936 bol prevedený prvý kurz varenia, na ktorý chodili dievčatá doobeda a staršie ženy večer. Kurz mal úspech, čo snáď prispeje k rozšíreniu jedálneho lístka oravskej kuchyne.
Kultúrny život sa upravuje hraním divadiel, jednak školských detí i dospelých.
Školské deti zahrali hry: „Princ Jano“, „Vianoce chudoby“ hasičský sbor nacvičil a zahral s úspechom divadelnú hru „V službe lásky“. „Deti veľkej lásky“ bol názov filmu, možno prvého, ktorý bol nakrútený v našich horách. V lete bola upravovaná a valcovaná cesta smerom zo Zuberca do Podbiela. Obec zakúpila novú striekačku od fy. Chotebor z Brna za 22.500 Kčs, pretože stará naprosto nevyhovovala. Hospodárska kríza stále ešte trvá.

V r. 1937 badať u našej mládeže záujem o zimné športy, mnoho detí má lyže a plne využívajú naše jedinečné podmienky pre tento šport. V utorok 9. marca zbehla v Roháčoch lavína, ktorá zasypala turistu z Brna. Kultúrny život sa vyvíja, na všetkých slávnostných príležitostiach vystupujú školské deti s programom. Školu opúšťa staručký učiteľ J. Konfal, ktorý vyučoval 58 rokov a pamätal časy, keď sa vyučovalo len cez obed, lebo žiaci doobeda a poobede pásli dobytok. Stav vkladov v úv. družstve činil 354.910.10 Kčs k čomu bolo pripísané 11.596.55 Kčs úrokov, spolu teda k 1. I. 1938 366.506.65 Kčs. Stav pôžičiek činil 220.144.- Kčs, čo vyplýva z hosp. situácie.

Začiatkom septembra 1938 vystúpil Hitler s požiadavkou, aby Československo odstúpilo Nemecku pohraničné územie. Zároveň britská a francúzska vláda naliehala na Československo, aby vyhovelo požiadavkám Hitlera. Čsl. vláda na čele s Dr. Benešom oznámila, že pristupuje na požiadavky Hitlera, čo vyvolalo medzi ľudom veľké pobúrenie. Čsl. vláda sa podrobila potupnému diktátu. Československo stratilo takmer tretinu svojho územia a 33 % všetkého obyvateľstva. V novembri bolo ďalej od Slovenska odtrhnuté široké pohraničné pásmo a pripojené k Maďarsku. Poľsko obsadilo časť Tešínska a niekoľko osád na severnom Slovensku. Bola rozpustená komunistická strana. Komunistických poslancov zbavili mandátov a kom. tlač zastavili.
Dňa 14. marca 1939 sa pod vplyvom fašistického Nemecka odtrhlo Slovensko od republiky. Čechy a Morava sa stali nem. protektorátom. Po tejto okupantskej akcii obrátili sa nem. fašisti proti Poľsku. Zle vyzbrojené, padlo Poľsko za niekoľko dní. Nem. armáda rýchlo postupovala a ohrožovala záp. Ukrajinu a záp. Bielorusko. V apríli 1940. hitlerovské vojská prepadli Dánsko a Norsko, v máji vnikli do Holandska, Belgicka a Luxemburska. Francúzsko padlo bez toho, že by bolo plne využilo svoje vojenské sily.

Dňa 22. júna 1941 hitlerovské Nemecko napadlo Sov. sväz. Keď Sov. sväz vstúpil do vojny, národy žijúce pod jarmom nem. fašizmu naplnila nová viera a istota vo víťazstvo nad hitlerovským útlakom. Druhá svetová vojna mala pre existenciu všetkých národov osudový význam. Hrozilo im zotročenie a údel koloniálnych národov.

(Zdroj: Kronika obce Habovka, spracovala  Oľga Haláková, kronikárka obce, neprešlo jazykovou úpravou)

Obec

Univerzálny prekladač

Preklad (translations)

Kalendár

Po Ut St Št Pia So Ne
26 27 28 29 30 31 1
2 3 4 5 6 7 8
9 10 11 12 13 14 15
16 17 18 19 20 21 22
23 24 25 26 27 28 29
30 1 2 3 4 5 6

Aktuálne počasie

dnes, sobota 28. 11. 2020
rain and snow 1 °C -2 °C
nedeľa 29. 11. slabé sneženie 0/-4 °C
pondelok 30. 11. slabé sneženie 0/-5 °C
utorok 1. 12. polojasno 0/-6 °C

Informácie e-mailom

Novinky e-mailom

SMS info

SMS info

Mobilná aplikácia

mobilná aplikácia V-obraze


Google play
App store

Sociálne siete

Mapová aplikácia

mapová aplikácia

Natur-pack

Družobné obce a organizácie

Projekty